Pri podporovanej biosanácii sa využíva aktivita autochtónnych mikroorganizmov, ktorá sa stimuluje napríklad zapúšťaním roztokov živín (napr. kyslík, dusičnany) do kontaminovanej zeminy. V prípade nízkej biodegradačnej aktivity autochtónnych mikroorganizmov sa ošetrovaná zemina inokuluje bakteriálnymi kmeňmi s vysokou degradačnou aktivitou (napr. huby, baktérie a iné). Podporovaná biosanácia urýchľuje prirodzené biodegradačné procesy v systéme (Fuentes et al., 2002).
Podporovaná biosanácia je efektívna pri čistení zemín znečistených ropnými uhľovodíkmi, prchavými a poloprchavými organickými látkami, pesticídmi, alkoholmi, nitrozlúčeninami, rozpúšťadlami a organickými kyselinami. V mnohých prípadoch sa uplatnila pri odstraňovaní zvyškového obsahu kontaminantov po odstránení zdroja kontaminácie (Fuentes et al., 2002).
V praxi existujú štyri hlavné postupy podporovanej biosanácie (Fuentes et al., 2002):
• Injektáž výživy v plynnom skupenstve. – Výživa sa injektuje do kontaminovanej zeminy cez vrty s cieľom povzbudiť a zabezpečiť dostatočnú výživu pre prirodzene sa vyskytujúce (autochtónne) mikroorganizmy. Najčastejšie využívaným plynom je atmosférický vzduch.
• Cirkulácia peroxidu vodíka. – Zriedený roztok peroxidu vodíka sa injektuje do zeminy s cieľom zvýšiť rýchlosť aeróbnej biodegradácie.
• Dodávanie dusičnanov do systému. – Roztok dusičnanov sa dodáva do kontaminovanej zeminy s cieľom zvýšiť anaeróbnu biodegradáciu.
• Bioaugmentácia (zvýšenie biologickej aktivity). – Biologická aktivita sa zvyšuje pridávaním mikroorganizmov prispôsobených daným podmienkam.
V rámci podporovanej biosanácie in situ sa urýchľuje rast mikroorganizmov schopných degradovať napríklad ropné uhľovodíky. Systém uvedený na obr. 4.1.3 predstavuje iba jedno z mnohých možných usporiadaní – v tomto prípade je systém použitý na čistenie pásma nasýtenia aj pásma prevzdušnenia (na dočistenie podzemnej vody bola inštalovaná stripovacia veža a vyčistená voda vsakuje spať do zeminy) (Kubal et al., 2002).
Mikroorganizmy predstavujú najvýznamnejšiu skupinu organizmov podieľajúcich sa na biotransformačných dejoch. Význam mikroorganizmov pri biotransformácii znečisťujúcich látok vyplýva najmä z vysokej rýchlosti ich reprodukcie a následne z ich veľkej prispôsobivosti a schopnosti vytvárať rozličné typy kolónií. Mikroorganizmy je možné rozdeliť na tri hlavné skupiny: 1. baktérie, 2. aktinomycéty (vláknité jednobunkové organizmy vykazujúce vlastnosti baktérií aj vlastnosti húb, 3. huby (plesne a kvasinky). Baktérie sú dominantné v pásme nasýtenia, zatiaľ čo aktinomycéty a huby vykazujú značnú aktivitu najmä v tej časti zeminy, do ktorej zasahuje koreňový systém. Baktérie sa môžu ďalej rozdeliť na heterotrofné baktérie (vyžadujúce na svoj rast organickú hmotu) a autotrofné baktérie (schopné rastu na báze anorganického uhlíka vrátane oxidu uhličitého). Baktérie môžeme ešte rozdeliť na aeróbne (vyžadujúce kyslík) a anaeróbne (nevyžadujúce kyslík) (Kubal et al., 2002).
Obr. 4.1.3. Princíp podporovanej biosanácie in situ (Kubal et al., 2002).
Vysvetlivky: 1 – pásmo nasýtenia, 2 – pásmo prevzdušnenia, 3 – kompresor, 4 – čerpadlo, 5 – cisterna so živinami, 6 – cisterna s H2O2, 7 – mobilná analytická stanica, 8 – stripovacia vež, 9 – vypúšťanie do atmosféry
Zásadným faktorom ovplyvňujúcim mikrobiálnu aktivitu v zemine je zrnitosť, respektíve distribúcia veľkosti častíc daného typu zeminy (krivka zrnitosti a zastúpenie jednotlivých frakcií zemín). Mineralizácia organických látok napríklad v piesčitej zemine prebieha výrazne rýchlejšie ako v ílovitej zemine, a to aj napriek tomu, že počet mikroorganizmov v ílovitej zemine je vyšší. Ďalšie faktory ovplyvňujúce mikrobiálnu aktivitu sú najmä dostupnosť živín, oxidačno-redukčné (redoxné) podmienky a povrchová aktivita pevných častíc (Kubal et al., 2002).
Výhoda podporovanej biosanácie spočíva v minimálnom porušení miesta aplikácie metódy a súčasne v tom, že sa neprodukuje odpad. Metóda je bezpečná, cenovo konkurencieschopná a nenáročná na energiu. Keďže táto metóda je založená na abiotickej oxidácii kontaminantov v kontakte s reagentmi, dôležité je najmä odstraňovanie kontaminácie v pásme prevzdušnenia (Fuentes et al., 2002). Na druhej strane, vysoké hodnoty kontaminantov môžu byť toxické pre použité mikroorganizmy. V anaeróbnych podmienkach sa môže kontaminácia premeniť aj na produkty, ktoré môžu byť nebezpečnejšie ako pôvodné znečistenie. Prípadná zvýšená mobilita kontaminantov si môže vynútiť následné dočisťovanie podzemných vôd. Pri nakladaní s peroxidom vodíka sa musia použiť zodpovedajúce bezpečnostné opatrenia. Podporovaná biosanácia je veľmi zložitá v zeminách s nízkou priepustnosťou. Biotické a abiotické straty kyslíka môžu zvýšiť náklady na fungovanie a udržiavanie systému. Použitie injektáže kyslíka môže zvýšiť biologickú aktivitu v blízkosti injektážnych vrtov, ale následne znížiť difúziu kyslíka a prísun výživných zložiek do zvyšku znečisteného prostredia.
Metóda si vyžaduje dlhodobé monitorovanie zvyškovej kontaminácie v zemine a podzemnej vode. Koncentrácia peroxidu vodíka okolo 100 až 200 mg . kg–1 inhibuje aktivitu mikroorganizmov v podzemných vodách. Biodegradácia ťažkých ropných produktov si môže vyžiadať dlhší čas (Fuentes et al., 2002).
Potreba času na čistenie je veľmi rozdielna. Na základe praktických skúseností je možné trvanie čistenia odhadnúť na 6 mesiacov až 5 rokov. Závisí to od mnohých faktorov, napríklad od koncentrácie stanovených sanačných limitov, celkového objemu sanovaného pásma prevzdušnenia, dosiahnuteľnej biodegradačnej rýchlosti, koncentrácie a distribúcie znečisťujúcich látok, priepustnosti a anizotropie horninového prostredia a kapacity systému na aplikáciu podporných médií (Matějů et al., 2006).
© Atlas sanačných metód environmentálnych záťaží
Autori: Jana Frankovská, Jozef Kordík, Igor Slaninka, Ľubomír Jurkovič, Vladimír Greif,
Peter Šottník, Ivan Dananaj, Slavomír Mikita, Katarína Dercová a Vlasta Jánová
Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava 2010, 360 s,
ISBN 978-80-89343-39-3