Pri sanácii sa spomedzi metód in situ použili podporovaná biosanácia, vymývanie pôdy a bioventing a spomedzi metód ex situ sanačné čerpanie a čistenie podzemných vôd a vyťaženie kontaminovanej zeminy (technológia ROBSI).
Sanačné práce v areáli vojenských kasární v Rimavskej Sobote realizovala spoločnosť INGEO, a. s., Žilina (www.ingeo.sk).
Charakteristika geologického prostredia a hydrogeologických pomerov
Lokalitu tvoria sedimenty terciéru a kvartéru a antropogénna vrstva. Terciérne sedimenty boli zastihnuté v hĺbke asi 4,7 až 5,7 m, ojedinele aj v hĺbke 6,5 až 6,9 m. Reprezentujú ich jemnozrnné, slabo ílovité piesky, ktoré sú často spevnené do kompaktných lavíc. Tieto sedimenty sú súčasťou lučenského súvrstvia (eger).
V nadloží terciérnych sedimentov sú diskordantne uložené piesčité štrky, ktoré sú miestami slabo zahlinené. Ich hrúbka je relatívne malá. Pohybuje sa v rozmedzí 1,3 až 4,6 m, pričom najčastejšia hrúbka je okolo 2,5 až 3,5 m. Obliaky štrkov sú dobre opracované. Ich veľkosť je 2,8 cm, miestami aj 10 až 15 cm. Obsah obliakov v štrkovej vrstve je až 60 – 70 %. Prevažnú časť obliakov tvoria kryštalické horniny. Výplň medzi obliakmi tvorí silne zahlinený piesok. Piesok je strednozrnný až hrubozrnný. Menšiu časť výplne medzi obliakmi tvorí hnedá hlina. V nadloží štrkov sa vyskytujú polohy zahlinených jemnozrnných až hrubozrnných pieskov s malým zastúpením obliakov štrku. Hrúbka nadložných pieskov sa pohybuje od 0,2 do 1,8 m.
Uvedené fluviálne sedimenty holocénu sú pokryté súvislou polohou aluviálnych hlín. Hliny sú prevažne piesčité, ich farba je hnedá, čiernosivá, sivohrdzavá, sivá aj zelenkavá. Pre čiernosivú hlinu je charakteristický bahenný zápach. Hliny boli navŕtané pod vrstvou navážky v hĺbke 0,1 m až 2,0 m a dosahujú hrúbku priemerne 1 až 2 m. Minimálna dokumentovaná hrúbka hlín bola 0,1 m a maximálna hrúbka 3,3 m.
Takmer celý povrch lokality Rimavská Sobota pokrýva antropogénna navážka s minimálnou hrúbkou 0,1 m a s maximálnou hrúbkou 2,8 m. Priemerná hrúbka antropogénnej vrstvy je 0,4 až 1,0 m. Tvorí ju betón, asfalt, makadam, úlomky tehál, navezený piesok a hlina. Len na malej časti hodnoteného územia je vegetačná vrstva s hrúbkou 0,1 až 0,3 m.
Hydrogeologické pomery
Sanačné územie sa nachádza v rajóne Q 132 – Kvartér Rimavskej kotliny s využiteľným množstvom podzemných vôd 250 až 500 l . s–1. Hladina podzemnej vody má napätý charakter. Terciér na lokalite reprezentujú oligocénne siltovce, vápnité ílovce a mladšie, oligocénno-miocénne vápnité silty až siltovce s polohami piesku a ílu (lučenské súvrstvie). Terciér je z hydrogeologického hľadiska málo priepustný až nepriepustný. Ako celok sa považuje za regionálny izolátor.
Kvartér tvoria fluviálne piesčité štrky terás Rimavy, viac zahlinené proluviálne piesky a štrky pokryté sprašovými hlinami a piesčité až zahlinené štrky poriečnej nivy Rimavy. Akumulácia a obeh podzemných vôd sa uskutočňuje v piesčitých štrkoch kvartérnych sedimentov, ktorých priemerná hrúbka je približne 3,0 až 3,5 m. Trvalo nasýtená zóna štrkov je zhruba 2,5 m. Na lokalite je hladina podzemnej vody najčastejšie v úrovni 202 až 203 m n. m. Prieskumnými prácami počas vykonávania sanácie podzemných vôd sa spresnil koeficient filtrácie na priemernú hodnotu k = 4,18 . 10–4 m . s–1, koeficient prietočnosti na priemernú hodnotu T = 1,045 . 10–3 m2 . s–1 a koeficient efektívnej pórovitosti na priemernú hodnotu 22 %. Kvartérne sedimenty sú reprezentované deluviálnymi piesčitými až ílovitými hlinami a nemajú väčší hydrogeologický význam. Generálny smer prúdenia podzemnej vody je na SV k miestnej drenážnej báze, ktorou je rieka Rimava.
Charakteristika kontaminácie a použitých sanačných metód
Charakteristika kontaminácie:
dominantné kontaminanty – pohonné hmoty; kontaminácia sa nachádzala do 4 – 6 m pod terénom:
• zeminy: NELIČ, NELUV,
• podzemné vody: alifatické chlórované uhľovodíky, aromatické chlórované uhľovodíky; kontaminácia sa nachádzala v celom kolektore vrátane bázy kolektora;
• maximálna koncentrácia nameraná na začiatku sanácie:
• zeminy: NELIČ = 133 403 mg . kg–1 sušiny, NELUV = 169 224 mg . kg–1 sušiny,
• podzemné vody: NELIČ = 1 027 mg . l–1, NELUV = 959 mg . l–1, AOX = 18,94 mg . l–1, aromatické ClU = 21,08 mg . l–1, alifatické ClU = 15,99 mg . l–1;
• maximálna koncentrácia nameraná na konci sanácie:
• zeminy: nesledované,
• podzemné vody: sanačné práce boli prerušené;
• plocha kontaminovaného územia – zhruba 35 600 m2;
• hĺbka hladiny podzemnej vody: zhruba 2,1 – 4,6 m pod terénom;
• hĺbka nepriepustného podložia: prevažne 3 až 5 m pod terénom.
Technológia biodegradácie so súčasnou aeráciou pásma prevzdušnenia
Technológia spočívala v masívnej inokulácii pásma prevzdušnenia za súčasného prekopávania, ktoré zaisťuje potrebnú aeráciu. Je vhodná v prípade povrchového znečistenia do hĺbky asi 1 m pod terénom.
Technológia pulzného bioventingu
Technológia spočívala v kombinovanom odstraňovaní kontaminantu s biologickým odbúravaním a extrakciou pár kontaminantu. Mikrobiologickú degradáciu (oxidáciu) kontaminantu v zemine vo väčšine prípadov zásadne limituje obsah kyslíka v zemine. Naproti tomu, vákuová extrakcia neumožňuje v reálnom čase odstrániť z pásma prevzdušnenia uhľovodíky s nízkym tlakom pár, ktoré pri kerozíne a nafte predstavujú významnú položku. Klasický bioventing nie je možné na týchto lokalitách aplikovať pre nutnosť využitia veľkého množstva ventovacích vrtov na rozsiahlej ploche. Pulzný bioventing umožnil ošetriť rozsiahlu plochu lokality s využitím rozsiahlej siete odsávacích vrtov za súčasného čerpania podzemnej vody, no s podmienkou predĺženia sanácie. Technika vákuovej extrakcie (odsávania) sa teda použije po zvýšení počtu organizmov s degradačnými schopnosťami v pásme prevzdušnenia s cieľom zvýšiť obsah kyslíka v zemine a urýchliť tak biodegradačný proces.
Technológia premývania pásma prevzdušnenia v kombinácii s biodegradáciou a čerpaním podzemnej vody
Technológia spočívala v premývaní prevzdušnenej zóny vodou za súčasného pridávania mikrobiálneho inokula. V ohnisku je inštalovaný vrt, z ktorého sa čerpala podzemná voda. Tá sa po vyčistení a inokulácii napúšťala späť do ohniska znečistenia.
Technológia ROBSI – vyťaženie zeminy
Technológia ROBSI spočíva v optimalizácii podmienok na rozvoj autochtónnej mikroflóry vo vyťaženej kontaminovanej zemine. Dekontaminačné práce sa realizovali na riadenej ekoploche v areáli kasární.
Sanačné čerpanie a čistenie podzemnej vody
Dekontaminácia podzemnej vody sa realizovala na samostatných čistiacich zariadeniach pri jednotlivých vrtoch alebo na čistiacom zariadení nainštalovanom pri akumulačnej nádrži technológiou gravitačno-sorpčných odlučovačov a stripovacích veží.
Monitoring sanačných prác pozostával zo sledovania:
• koncentrácie NELIČ a NELUV v zeminách,
• koncentrácie NELIČ, NELUV, alifatických ClU, aromatických ClU, chlórbenzénov, AOX, PAU, PCB a základných fyzikálno-chemických stanovení (teplota, pH, rozpustený O2, vodivosť) v podzemných vodách,
• hladiny podzemnej vody,
• výdatnosti čerpacích zariadení,
• účinnosti sanačných prác a vyhodnocovania hmotnostných bilancií.
Sanácia trvala od novembra 1992 až do mája 2002 (sanačné čerpanie a nutné sanačné čerpanie). Trvanie sanácie a účinnosť sanačných prác v prípade zemín sa nehodnotili, pretože sanácia zemín metódou in situ sa nerobila. Pri zeminách dekontaminovaných ex situ sa sledoval obsah NELIČ a NELUV. Projektované práce boli pre nedostatok finančných prostriedkov v značnej miere obmedzené a od roku 2002 sa dokonca sanačné práce zastavili. Preto sú projektované ciele a dosiahnuté výsledky vo veľkej miere obmedzené.
© Atlas sanačných metód environmentálnych záťaží
Autori: Jana Frankovská, Jozef Kordík, Igor Slaninka, Ľubomír Jurkovič, Vladimír Greif,
Peter Šottník, Ivan Dananaj, Slavomír Mikita, Katarína Dercová a Vlasta Jánová
Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava 2010, 360 s,
ISBN 978-80-89343-39-3