Rádioaktívne látky sú látky, ktoré obsahujú jeden alebo viacero rádionuklidov. Ich aktivite alebo koncentrácii sa musí venovať pozornosť z hľadiska radiačnej ochrany. Sú to látky, ktoré vyžarujú také množstvo radiácie, pred ktorým je potrebné chrániť ľudí a životné prostredie.
Až do začiatku 20. storočia malo prírodné rádioaktívne pozadie pomerne stálu hodnotu. V dôsledku skúšok jadrových zbraní, výstavby a prevádzky jadrových elektrární sa však v súčasnosti postupne zvyšuje pozadie rádioaktívneho žiarenia, v ktorom človek žije. Medzi zdroje prírodného a umelého ožiarenia obyvateľstva Slovenska patria v poradí: radón, lekárska expozícia, terestriálne žiarenie, kozmické žiarenie, interná expozícia (rádionuklidy v tele), profesionálna expozícia, energetika a spady. Z rádionuklidov pochádzajúcich z energetiky, najmä z Atómovej elektrárne Bohunice a Atómovej elektrárne Mochovce, sa v plynných a kvapalných rádioaktívnych výpustoch monitorujú aerosóly, 131I, vzácne plyny, trícium, korózne a štiepne produkty. V produkovanom odpade v rámci prevádzky jadrových elektrární a v kontaminovaných zeminách kontrolovaných pásiem sa vyskytujú a analyzujú najmä rádionuklidy 137Cs (polčas rozpadu τ = 30,2 r), 60Co (τ = 5,27 r), 90Sr (τ = 28,8 r), 239,240Pu (τ = 24 200 r a 6 563 r), 238Pu (τ = 87,7 r), a to pre ich dlhý polčas rozpadu. Rádioaktívny odpad, ktorý vzniká pri prevádzke alebo vyraďovaní jadrových elektrární, vyžaduje špecifické spôsoby spracovania a úpravy, ktoré sú v súlade s platnými limitmi a podmienkami. To zaručuje ich bezpečné uloženie v Republikovom úložisku rádioaktívnych odpadov v Mochovciach. Jadrová a vyraďovacia spoločnosť, a. s., ktorej poslaním je vyraďovanie jadrových zariadení a nakladanie s rádioaktívnym odpadom (RAO) a vyhoreným jadrovým palivom, využíva na spracovanie a úpravu RAO cementáciu, bitumenáciu, vitrifikáciu, spaľovanie a lisovanie (zdroj: JAVYS, a. s.). Spôsob nakladania s kontaminovanými zeminami a ich skladovania závisí najmä od ich špecifickej rádioaktivity. Výskyt rádionuklidov prítomných v kontaminovaných zeminách po chemickej stránke je zanedbateľný, no z rádiochemického hľadiska predstavujú vážne riziká ožiarenia. Z hľadiska fytotoxicity ich prítomnosť nebráni rastu rastlín na týchto pôdach. Z tohto pohľadu sa javí ako perspektívne využiť fytosanačné metódy, teda použitie takých rastlín, ktoré by boli schopné znížiť špecifickú rádioaktivitu týchto zemín, a teda aj finančné náklady spojené s ich ďalším spracovaním a nakladaním. Ako však zistili Pipíška et al. (2004, 2005) vo svojich prácach, v prípade dlhodobo kontaminovaných zemín rádiocéziom 137Cs sa cézium prakticky ireverzibilne viaže na pôdne častice, najmä na alumosilikátové zložky pôd. Zistili, že trávnaté druhy rastlín za týchto podmienok akumulovali 137Cs iba minimálne, čo vystihovali aj zistené nízke hodnoty faktorov prenosu TF ([137Cs] : [137Cs]) = 10–5 – 10–4.
© Atlas sanačných metód environmentálnych záťaží
Autori: Jana Frankovská, Jozef Kordík, Igor Slaninka, Ľubomír Jurkovič, Vladimír Greif,
Peter Šottník, Ivan Dananaj, Slavomír Mikita, Katarína Dercová a Vlasta Jánová
Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava 2010, 360 s,
ISBN 978-80-89343-39-3