Podporovaná biosanácia
Princíp
Podporovaná biosanácia je založená na biologických aktivitách, ktoré smerujú k rozkladu (bioredukcii) alebo transformácii znečisťujúcej látky na jej netoxické, prípadne menej toxické formy (US EPA, 2001b). Biosanačné technológie stimulujú organizmy k rastu a využívaniu kontaminantov ako zdroj potravy a energie. Vhodné podmienky stimulujúce rast a degradačný metabolizmus aplikovaných organizmov na lokalite znamenajú najmä zabezpečenie optimálnych hodnôt a zloženia týchto ukazovateľov: pH, živiny, zdroj uhlíka a energie pre organizmy, vlhkosť prostredia a teplota (Demnerová, 2003; Horáková, 2006).
Podporovaná biosanácia je metóda, ktorá sa používa na kontaminovaných lokalitách, kde nie sú v dostatočnom množstve dostupné látky na udržanie adekvátnej degradačnej populácie. Cieľom podporovanej biosanácie je vo všeobecnosti optimalizácia podmienok na aktivitu autochtónnych mikrobiologických spoločenstiev alebo obohatenie vody o bakteriálne spoločenstvá schopné rozkladať a transformovať prítomnú znečisťujúcu látku rýchlejšie a účinnejšie ako mikroorganizmy prítomné v prirodzených podmienkach vo vode. Podporovaná biosanácia sa považuje za semipasívnu metódu, t. j. snahou je stimulovať procesy, ktoré v kolektore samovoľne prebiehajú. Podpora biologických degradačných, resp. transformačných procesov v podzemnej vode závisí od konkrétnych podmienok na lokalite, druhu znečisťujúcej látky a jej koncentrácie.
Použiteľnosť
Podporovaná biosanácia je použiteľná na odstraňovanie širokého spektra kontaminantov (najúčinnejšia je v prípade organických látok – napr. US EPA, 2000) a materiálov – pôdy, podzemné, povrchové a odpadové vody, kaly a plyny. V súčasnosti je počet látok podliehajúcich biologickej deštrukcii značný. Vzhľadom na závažnosť účinkov niektorých znečisťujúcich látok na zdravie alebo ekologické riziko sa biosanačné technológie v súčasnosti sústreďujú najmä na degradáciu ropy a ropných produktov, polycyklických aromatických uhľovodíkov, chlórovaných aromatických a alifatických uhľovodíkov a v poslednom čase sa ukazuje aj perspektívnosť využitia týchto technológií na odstraňovanie polychlórovaných uhľovodíkov. Biosanáciu je možné použiť aj na elimináciu alkoholov, fenolov, organických kyselín, karbonylových zlúčenín a niektorých anorganických znečisťujúcich látok, akými sú dusičnany alebo sírany (napr. US EPA, 2000; Aulenta et al., 2006; Farhadian et al., 2008). Táto technológia sa dá veľmi dobre využiť ako integrálna súčasť komplexných sanačných metód pri nižšej koncentrácii znečisťujúcich látok (Marks et al., 1994). Metóda sa môže použiť aj v prípade niektorých pesticídov a osvedčila sa aj pri sanácii miest po ošetrovaní dreva (impregnačné látky na drevo) (Matějů – ed., 2006).
Základná charakteristika
Všeobecnou požiadavkou úspešného priebehu biodegradačných procesov je eliminácia nebezpečných vlastností kontaminujúcich látok, resp. produktov rozkladu.
Podpora biologických procesov sa uskutočňuje úpravou oxidačno-redukčných podmienok, dodatočným zabezpečením konečných akceptorov elektrónov (obvykle priamo kyslíka alebo peroxidu vodíka) a makrobiotických prvkov (nutrientov – dusíka a fosforu), dodaním heterotrofného substrátu, kosubstrátu, autochtónnych mikrobiálnych kmeňov s vysokou biodegradačnou aktivitou, resp. podporou biologickej dostupnosti znečisťujúcich látok alebo úpravou niektorých fyzikálno-chemických ukazovateľov podzemnej vody. V tejto kapitole sa pozornosť venuje najmä odstraňovaniu organických znečisťujúcich látok. Biologickým systémom odstraňovania anorganických látok sa venuje samostatná časť.
Pred samotnou realizáciou podporovanej biosanácie je potrebné získať údaje o priepustnosti zvodneného prostredia, hydrogeologických pomeroch, koncentrácii rozpusteného kyslíka, pH, teplote, oxidačno-redukčných podmienkach, rozsahu kontaminácie, resp. informácie o type, koncentrácii a biodegradovateľnosti znečisťujúcich látok a prítomnosti príslušných populácií biodegradačných mikroorganizmov. Úspešnosť biodegradačných procesov výrazne závisí od pôdnych vlastností a biodegradovateľnosti kontaminantov.
V typickom biosanačnom systéme in situ (obr. 4.2.4) sa podzemná voda extrahuje prostredníctvom jednej alebo viacerých čerpacích studní a ak je to nevyhnutné, čistí sa, aby sa odstránili reziduálne rozpustené zložky (Fetter, 1999). Vyčerpaná voda, ktorá prešla procesom biosanácie, sa obohacuje o akceptory elektrónov a živiny a ak je potrebné, aj ďalšie zložky. Následne sa voda reinjektuje späť do kontaminovaného prostredia, prípadne mimo neho. Na reinjektovanie vyčistenej vody je ideálne použiť buď infiltračné galérie, alebo vsakovacie studne. V ideálnom systéme sa proces cirkulácie (čerpania a vsakovania podzemnej vody) stále opakuje, dokiaľ sa nedosiahne požadovaný stupeň vyčistenia. Pokiaľ okolnosti nedovoľujú opätovné vsakovanie čerpanej podzemnej vody, je prípustné miešať akceptory elektrónov a živiny s pitnou vodou (Marks et al., 1994; Bianchi-Mosquera et al., 1994). Parametre systému (čerpanie a reinjektáž, obohacovanie) závisia od konkrétnych prírodných pomerov na lokalite (hĺbka hladiny a smer prúdenia podzemnej vody, umiestnenie ohniska znečistenia a jeho plošná distribúcia, prítomnosť Fe2+ a iné).
Obr. 4.2.4. Systém podporovanej biosanácie (podľa Marksa et al., 1994 – upravené).
Vysvetlivky: 1 – filter, 2 – živiny, 3 – aerácia, 4 – odtok, 5 – zdroj znečistenia, 6 – infiltračná galéria, 7 – monitorovacie studne, 8 – prúdenie podzemnej vody, 9 – zdroj vody (ak je to nevyhnutné), 10 – čerpacia studňa, 11 – reinjektovaná voda, 12 – čerpadlo, 13 – čistenie vody (ak je to nevyhnutné), 14 – znečisťujúce látky v plynnom stave, 15 – znečisťujúce látky adsorbované, 16 – znečisťujúce látky rozpustené.
Návrh systému podporovanej biosanácie vychádza z konkrétnych podmienok na danej sanačnej lokalite (Marks et al., 1994). V praxi rozlišujeme biosanáciu podporovanú prísunom kyslíka (vzduchu) pod hladinu podzemnej vody (aerácia), prípadne cirkuláciou peroxidu vodíka (H2O2), resp. peroxidu horčíka cez kontaminovanú zónu, podporu biosanácie v anaeróbnych podmienkach prostredníctvom prísunu dusičnanov a zvláštnym prípadom podpory sú bioaugmentácia a kometabolizmus.
Biosanácia podporovaná kyslíkom (prísunom vzduchu)
Vyššia koncentrácia kyslíka v podzemnej vode zrýchľuje biodegradáciu organických kontaminantov. Zvyšovanie koncentrácie kyslíka v kontaminovanej zóne sa dosahuje zavádzaním vzduchu alebo kyslíka prostredníctvom injektážnych (vsakovacích) studní priamo pod hladinu podzemnej vody (najčastejšie sa využíva aerácia) alebo sa využíva saturácia reinjektovanej vody vzduchom alebo kyslíkom pred jej opätovným vstrekovaním. Celý systém je veľmi lacný a spočíva v jednoduchej inštalácii úzkopriemerových vzduchových injektážnych bodov. To umožňuje významnú flexibilitu v návrhu a konštrukcii sanačného systému.
V systéme je okrem prísunu kyslíka potrebné zabezpečiť aj optimálne podmienky na činnosť mikroorganizmov. V podzemnej vode kontaminovanej organickými znečisťujúcimi látkami dochádza k narušeniu rovnováhy medzi koncentráciou heterotrofného substrátu (znečisťujúce látky) a makrobiotickými prvkami. Aj napriek tomu, že väčšina autochtónnych mikroorganizmov má vo zvodnenom prostredí oligotrofný charakter (vyhovuje im veľmi zriedená koncentrácia látok v podzemnej vode), po kontaminácii zvodneného prostredia sa zvyčajne úplne vyčerpá fosfor a minerálny dusík z prostredia. V dôsledku nedostatku makrobiotických prvkov je preto potrebné kontaminovanú podzemnú vodu obohacovať o tieto zložky. Fosfor a dusík sa dávkujú do podzemnej vody ako roztoky s koncentráciou účinnej látky mierne nižšou ako hranica nasýtenia a zapúšťajú sa do systému prostredníctvom vsakovacích vrtov alebo drenážnych jám – infiltračných galérií (US EPA, 1995c; US EPA, 2004b).
Biosanáciu podzemnej vody môže limitovať aj biologická nedostupnosť kontaminantov. Po odstránení rozpustných znečisťujúcich látok z podzemnej vody v kolektore môže ešte ostávať značné množstvo znečisťujúcich látok nedostupných pre baktérie (sorbovaných na pevné častice). Baktérie nie sú schopné transportovať tieto látky do buniek a nemajú dostatok energie na porušenie sorpčných väzieb na ich uvoľňovanie. Rýchlosť degradácie potom výrazne závisí od možnosti a rýchlosti desorpcie kontaminantov z pevných častíc horninového prostredia. Porušenie sorpčných síl, uvoľnenie molekúl znečisťujúcich látok do podzemnej vody prostredia a ich sprístupnenie na biodegradáciu sa môže urýchliť použitím povrchovo aktívnych látok (PAL). Pri výbere PAL je potrebné dbať na to, aby v používanej koncentrácii neboli látky toxické pre mikroorganizmy a vodné živočíchy. Vzhľadom na platnosť smernice Európskeho parlamentu a Rady Európy č. 2003/53/ES zo dňa 18. júna 2003, ktorou sa po 26. raz mení a dopĺňa smernica Rady Európy 76/769/EHS týkajúca sa obmedzení uvádzania na trh a používania niektorých nebezpečných látok a prípravkov (nonylfenol, nonylfenoletoxylát a cement), je dôležité predovšetkým sledovať obsah nonylfenolu a nonylfenoletoxylátu, pretože tieto látky sa často vyskytujú v PAL. Aplikácia PAL do kontaminovaných kolektorov môže niekoľkonásobne zrýchliť biosanačné procesy a súčasne zabrániť opätovnému naviazaniu na povrch častíc (Jordan et al., 1999).
Na urýchlenie biodegradácie organických kontaminantov sa zdroj kyslíka pre mikróby prirodzene sa vyskytujúce v zvodnenom prostredí môže zabezpečiť aj prostredníctvom peroxidu vodíka (prípadne peroxidu horčíka). Peroxid vodíka (vo forme zriedeného roztoku – 1–5 obj. %) sa buď pridáva priamo do reinjektovanej vody, alebo sa vstrekuje cez vsakovacie (injektážne) studne. Pri každom z postupov nastáva cirkulácia peroxidu cez kontaminovanú zónu podzemnej vody, kde pôsobí ako oxidačné činidlo a potom po samovoľnom rozklade ako zdroj kyslíka. Použitie peroxidu vodíka je limitované, pretože jeho vysoká koncentrácia (viac ako 100 ppm alebo pri riadnej aklimatizácii viac ako 1 000 ppm) v podzemnej vode je toxická pre mikroorganizmy. Alternatívne je možné ako zdroj kyslíka pre mikroorganizmy použiť peroxidy ďalších alkalických kovov alebo peroxodisulfát draselný, peroxodifosfát draselný, hydroperoxysulfát draselný a perborát sodný (US EPA, 1995c; US EPA, 2004b).
Biosanácia podporovaná prísunom dusičnanov
Rozpustené dusičnany cirkulujú cez kontaminovanú zónu a poskytujú dusík ako konečný akceptor elektrónov. V porovnaní s kyslíkom je dusík omnoho mobilnejší, resp. rozpustnejší. Pridávanie dusičnanov do vodného prostredia má za následok anaeróbnu biodegradáciu organických kontaminantov – zvyčajne monoaromatických uhľovodíkov (benzén, toluén, etylbenzén a xylény). Stimuluje sa heterotrofná bakteriálna denitrifikácia, pri ktorej sa BTEX využívajú ako heterotrofný substrát a rozkladajú sa. Biodegradácia benzénových zložiek benzínu v anaeróbnych podmienkach je však oveľa pomalšia. Vo všeobecnosti sa pri biodegradácii za najvýhodnejšie považuje využitie zmesi kyslík/dusičnan. Tento spôsob podporovanej biosanácie je však ešte stále vo vývoji (US EPA, 1994b; US EPA, 1995c; US EPA, 2004b). Anaeróbne podmienky sa môžu využiť na degradáciu vysoko chlórovaných kontaminantov, resp. alkoholov, organických kyselín a karbonylových zlúčenín. Po tomto procese môže nasledovať aeróbne čistenie na úplnú biodegradáciu čiastočne dechlórovaných zlúčenín, ako aj ďalších kontaminantov.
Pred aplikáciou dusičnanov do kolektora podzemnej vody je potrebné urobiť testy na potvrdenie denitrifikačnej aktivity prítomných baktérií. Dávkovanie dusičnanov do zvodneného prostredia je potrebné riadiť v závislosti od koncentrácie odstraňovaných znečisťujúcich látok (Olsen et al., 1995). Biodegradačné rýchlostné konštanty BTEX zistené počas praktických aplikácií sa pohybovali v rozpätí od 0,000 6 do 0,08 d–1, resp. polčas rozpadu od 9,5 roka do 0,02 roka (AFCEE, 1999a).
Bioaugmentácia
Zvláštnym prípadom podpory biosanácie je obohacovanie prostredia selektovanými, predovšetkým bakteriálnymi kmeňmi s vysokou schopnosťou biodegradovať prítomné znečisťujúce látky. Spôsob podpory je vhodný napríklad pri dočisťovaní, keď koncentrácia dostupných znečisťujúcich látok vo vode je veľmi nízka a biodegradácia je pomalá alebo neprebieha. Takáto situácia môže vznikať napr. na lokalitách kontaminovaných znečisťujúcimi látkami ťažko rozpustnými vo vode (napr. minerálne oleje, niektoré PAU a iné). V tomto prípade sa priamo na lokalite v tzv. bioreaktoroch pripravuje suspenzia baktérií degradujúcich prítomnú znečisťujúcu látku a zapúšťa sa do zvodneného prostredia (mikroorganizmy sa odoberú z pôvodného prostredia, kultivujú a potom sa reinjektujú do dekontaminovanej zóny, prípadne sa reinjektujú špeciálne dodané alochtónne mikroorganizmy). Kvôli efektívnemu priebehu procesov je potrebné správne definovať cieľové parametre obohacovania, predovšetkým množstvo potrebných degradačných baktérií (stanovuje sa podľa biodegradačnej aktivity aplikovaných baktérií). Množstvo baktérií sa zvyčajne pohybuje v rozpätí 105 až 107 jednotiek tvoriacich kolónu (JTK) na 1 ml podzemnej vody (Matějů – ed., 2006). Zapúšťanie bakteriálnych suspenzií bez stanovenia požadovaných technologických parametrov je riskantné a nemusí splniť požadovaný účel. Ďalším problémom použitia tejto metódy je spôsob prípravy bakteriálnej suspenzie. Pokiaľ nie sú baktérie kultivované správnym spôsobom, schopnosť biodegradácie sa stratí a získaná suspenzia nemá biodegradačnú účinnosť. Preto je potrebné kvalitu zapúšťaných baktérií kontrolovať (Hamer, 1997). Na úspešnú bioaugmentáciu a redukciu času potrebného na aklimatizáciu sa musí kultúra injektovať rovnomerne a musia sa zaistiť vhodné podmienky pre baktérie (optimálne fyzikálne a chemické vlastnosti prostredia – pH, prítomnosť živín a iné).
Kometabolizmus
Kometabolizmus je proces biodegradácie, pri ktorom jedna látka metabolizuje iba za prítomnosti inej látky. Na podporu kometabolických degradačných procesov organických zlúčenín sa môže injektovať zriedený roztok primárneho substrátu (napr. toluén, metán) do kontaminovanej zóny podzemnej vody. Pri mikroorganizmoch, ktoré metabolizujú metán (metánotrofné baktérie), sa zistilo, že produkujú enzýmy, ktoré môžu spustiť oxidáciu rôznych uhlíkatých zlúčenín. Prídavok metánu alebo metanolu podporuje metánotrofnú aktivitu, ktorá spustí degradáciu chlórovaných zlúčenín, ako je vinylchlorid a TCE. Kometabolické technológie sa môžu klasifikovať ako dlhotrvajúce – až niekoľko rokov sanácie (Marks et al., 1994).
Výhody a limitácie
Hlavné výhody biosanácie je možné zhrnúť takto (Marks et al., 1994):
• jednoduché vybavenie, dostupnosť a ľahká inštalácia,
• podzemná voda sa nemusí čerpať na povrch, čo významne znižuje náklady,
• vo všeobecnosti je to relatívne lacná metóda, nepoškodzuje životné prostredie a vo väčšine prípadov sa neprodukuje odpad, ktorý by sa musel likvidovať.
Praktické využitie biodegračných procesov je však limitované celým radom faktorov, ktoré vlastný proces biosanácie v konkrétnom prostredí ovplyvňujú (Marks et al., 1994):
• zdĺhavosť procesov a ich veľmi ťažká kontrolovateľnosť (účinok biosanácie sa zle overuje),
• nevyhnutnosť monitoringu lokality môže výrazne ovplyvniť výšku nákladov (systém obehu podzemnej vody sa musí realizovať tak, aby sa zabránilo úniku kontaminantu mimo územia aktívnej biodegradácie),
• možnosť upchania infiltračných (vsakovacích) studní vyzrážaním minerálov, prípadne kolmatácia okolia studní narastenou bakteriálnou biomasou,
• biologická nedostupnosťou kontaminantov,
• v prípade vysokej koncentrácie toxických prvkov môže dôjsť k vyhubeniu organizmov,
• obmedzenosť procesov v málo priepustnom horninovom prostredí (hydraulická vodivosť < 10–6 m . s–1),
• v mnohých prípadoch nevyhnutnosť aplikovania ďalších technológií a postupov na sanovaných lokalitách,
• vo výrazne heterogénnom prostredí je zložité zaistiť rovnomernú distribúciu podporných látok v celej sanovanej oblasti.
Trvanie čistenia a účinnosť
Čistenie trvá zvyčajne od 1 roka do niekoľkých rokov. Závisí od hydrogeologických, fyzikálno-chemických aj mikrobiologických faktorov, od druhu a koncentrácie znečisťujúcich látok, hydraulickej priepustnosti a homogenity horninového prostredia, ako aj od požadovaných sanačných limitov. Rýchlosť a stupeň degradácie uhľovodíkov závisí od ich štruktúrnych vlastností a tiež od ich rozpustnosti. Rozpustnejšie zlúčeniny s kratšími reťazcami a nízkou molárnou hmotnosťou sa degradujú rýchlejšie a do nižších reziduálnych stupňov v porovnaní s menej rozpustnými zlúčeninami s dlhými reťazcami a vysokou molekulovou hmotnosťou. Biodegradáciu kontaminantov všeobecne ovplyvňuje ich chemická štruktúra a fyzikálno-chemické vlastnosti (rozpustnosť, rozdeľovací koeficient oktanol/voda atď.).
Základné faktory a činnosti určujúce aplikovateľnosť a účinnosť biosanácie (Marks et al., 1994):
• dostatočná hydraulická vodivosť zvodnenej vrstvy (určuje distribúciu akceptorov elektrónov a živín a priepustnosť vrstiev),
• biodegradabilita kontaminantov, ktorých vlastnosti určujú stupeň ich degradácie účinkom mikroorganizmov (zároveň je dôležitá aj akceptovateľná rýchlosť biodegradácie), resp. dostupnosť znečisťujúcich látok pre mikroorganizmy,
• legislatívne normy (niektoré krajiny napr. zakazujú vstrekovanie – injektáž dusičnanov do zvodneného prostredia – z hľadiska dodržania legislatívnych predpisov/limitov),
• zaistenie nevyhnutných podmienok stimulujúcich rast a degradačný metabolizmus použitých organizmov na lokalite, napr. anorganické živiny, kyslík alebo vhodné akceptory elektrónov, stopové prvky, vlhkosť prostredia, zodpovedajúca teplota, pH, zdroj uhlíka a energie pre rast, induktor katabolickej dráhy (je potrebné brať do úvahy napr. nízku rozpustnosť kyslíka a tiež jeho rýchlu spotrebu aeróbnymi mikróbmi),
• prítomnosť niektorých chemických látok alebo ich zmesí na kontaminovanej lokalite môže potlačovať rast a metabolickú aktivitu degradačnej mikroflóry, resp. prítomnosť železa môže obmedziť účinnosť vsakovacích (injektážnych) studní,
• celý systém obehu (podzemnej) vody musí byť vybudovaný tak, aby kontaminanty neunikali mimo oblasti aktívnej biosanácie (vybudovanie kontrolného a bezpečnostného systému, ako aj systému na hydraulickú kontrolu pohybu látok).
Umiestnenie, distribúcia a povaha kontaminantov pod povrchom môžu významne ovplyvniť účinnosť biosanácie. Podporovaná biosanácia in situ je vhodná na odstraňovanie rozpustených kontaminantov a kontaminantov adsorbovaných na viac priepustných sedimentoch (piesky a štrky). Ak je väčšina kontaminantov v pásme prevzdušnenia zachytená v menej priepustných sedimentoch alebo je obmedzený prísun živín a akceptorov elektrónov, účinnosť biosanácie je zvyčajne menšia alebo žiadna.
Vybrané mikroorganizmy využívané na biosanáciu vybraných znečisťujúcich látok a účinnosť aplikovanej technológie sú zhrnuté v tab. 4.2.2.
|
Mikroorganizmus |
Znečisťujúca látka |
Účinnosť |
Zdroj |
|
Sphingomonas chlorophenolica |
pentachlórfenol (PCP) |
účinnejšia degradácia PCP ako pri zmesovej kultúre na degradáciu PCP; koncentrácia vyššia ako 600 mg . l−1 inhibuje rast baktérií |
|
|
Staphylococcus xylosus |
polychlórované bifenyly (PCBs) |
vysoká |
Leäes et al., 2006 |
|
Pseudomonas sp. (druh ST-4) |
4-aminofenol (aromatické amíny) |
degradácia až do 84 % |
Khan et al., 2006 |
|
Nocardioides sp. (druh CB 22-2) |
kyselina pikrová (2,4,6-trinitrofenol) |
– |
Behrend a Heesche-Wagner, 1999 |
|
Pseudomonas, Enterobacter cloacae, Escherichia coli, Pseudomonas putida M10, Saccharomyces cerevisce |
TNT |
vysoká |
Ramos et al., 2005 |
|
Rhodococcus erythropolis (druhy HL 24-1 a HL 24-2) |
2,4-dinitrofenol (0,5 mM) |
– |
Lenke et al., 1992 |
|
Achromobacter piechaudii (druh TBPZ) |
2,4,6-tribrómfenol a chlórfenoly |
biodegradácia iba v pôdach s obsahom vody minimálne 25 % |
Ronen et al., 2000 |
|
Pseudomonas fluorescens |
Fe(II) |
štúdie preukázali, že imobilizované bunky baktérie sú účinnejšie pri odstraňovaní Fe(II) ako voľné bunky |
Singh et al., 2004 |
|
Pseudomonas esterophilus, druh VKM V-1436D |
metyl- a etylacetát |
100 % |
Doronina et al., 2006 |
|
Pseudonocardia sp., druh M43 |
4-metylpyridín, 4-etylpyridín, (3,4-dimetylpyridín, 4-carboxypyridín, 2-hydroxy-4-metylpyridín) |
60 % dusíka sa uvoľnilo z pyridínového kruhu vo forme amoniaku; nutná počiatočná hydroxylácia |
Lee et al., 2006 |
|
Pseudomonas cepacia G4 |
trichlóretylén (TCE) |
degradácia až do nedetegovateľnej koncentrácie (< 0,1 μM) v priebehu 24 hodín a hustoty 10 (8) buniek na 1 ml; pri nižšej hustotách nenastáva degradácia ani v priebehu 48 hodín |
Krumme et al., 1993 |
|
Azolla filiculoides Lam. (rastlina – papraď – azola americká) |
lieky (sulfonamidy) |
veľmi vysoká účinnosť (zvyšuje sa s koncentráciou znečisťujúcich látok v kultivačnom médiu) |
Forni et al., 2002 |
© Atlas sanačných metód environmentálnych záťaží
Autori: Jana Frankovská, Jozef Kordík, Igor Slaninka, Ľubomír Jurkovič, Vladimír Greif,
Peter Šottník, Ivan Dananaj, Slavomír Mikita, Katarína Dercová a Vlasta Jánová
Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava 2010, 360 s,
ISBN 978-80-89343-39-3