Fytosanácia

Profily sanačných metód > Metódy sanácie vôd (Igor Slaninka, Jozef Kordík, Slavomír Mikita) > Metódy sanácie vôd in situ > Biologické metódy

Fytosanácia

Princíp

Fytosanácia je proces, pri ktorom sa využívajú rastliny na extrakciu, akumuláciu, stabilizáciu alebo degradáciu (odstránenie) kontaminantov zo životného prostredia (Miller, 1996b; Schnoor, 1997). Fytosanácia sa môže aplikovať in situ alebo ex situ, a to na pôdy, kaly, sedimenty alebo vodu. V posledných rokoch sa skúmala aj možnosť čistenia vzduchu (Macková a Macek, 2005). V tejto časti sa pozornosť venuje najmä využitiu fytosanácie pri sanácii vôd.

Použiteľnosť

Fytosanáciu je najvýhodnejšie aplikovať na miesta s pripovrchovou kontamináciou (v dosahu koreňového systému). Je vhodná na čistenie miest s veľkou rozlohou, kde použitie iných sanačných techník je príliš drahé alebo nepoužiteľné. Ide najmä o miesta s nízkou koncentráciou, ktoré si vyžadujú len dlhodobé dočisťovanie, prípadne v kombinácii s inými metódami, kde je vegetácia použitá len ako dokončovací krok (Schnoor, 1997).

Schopnosť rastlín akumulovať a transformovať anorganické aj organické znečisťujúce látky sa preukázala a rozoberala v mnohých štúdiách (napr. Miller, 1996b; Schnoor, 1997; Macková a Macek, 2005; Jandeková, 2006). Rastliny prijímajú zo svojho prostredia živiny, okrem iného aj rôzne kovy a stopové prvky (napr. fosfor). Mechanizmus príjmu týchto látok umožňuje rastlinám súčasne prijímať aj toxické kovy a akumulovať ich vo svojich tkanivách. Kovy (arzén, kadmium, kobalt, mangán, zinok, olovo a bór) vrátane rádioaktívnych izotopov sa väčšinou po väzbe s rôznymi zlúčeninami znižujúcimi ich toxicitu a umožňujúcimi ich transport ukladajú vo vakuolách vo forme lignínu (Macková a Macek, 2005; Shaheen et al., 2007; Mwegoha, 2008). Mechanizmus odstraňovania organických látok je pri rastlinách odlišný. Všeobecne ide o tzv. rozklad organických látok v rámci metabolických dráh (Macková a Macek, 2005). Medzi organické kontaminanty odstraňované v procese fytosanácie patria: ropné uhľovodíky, explozívne látky (TNT, DNT), nitrozlúčeniny alebo chlórované rozpúšťadlá (TCE, PCE), benzén, toluén, etylbenzén a xylén (BTEX), bojové chemické látky, polyaromatické uhľovodíky (PAH, PAU), chlórované pesticídy, organofosfátové insekticídy (parathion) a polychlórované uhľovodíky (PCB). Fytosanácia je najúčinnejšia na miestach, kde je nízky až stredný stupeň kontaminácie. Vybrané rastlinné druhy a ich použitie sú zhrnuté v tab. 4.2.3.

Tab. 4.2.3. Vybrané rastlinné druhy a ich použitie pri fytosanácii (Jandeková, 2006).

Kontaminant / cieľ projektu	Médium / mechanizmus	Rastlinné druhy	Spôsob použitia fytosanácie
chlórované rozpúšťadlá / kontrola migrácie podzemnej vody a odstránenie TCE	podzemná voda / fytoextrakcia, fytovolatilizácia, rizodegradácia	topoľ a vŕba	fytosanácia je súčasťou finálnych sanačných metód
chlórované rozpúšťadlá / biologicky kontaminovaná podzemná voda (čerpanie a čistenie ex situ)	pôda / rizodegradácia, fytovolatilizácia	topoľ, vŕba biela, prirodzené druhy	fytosanácia je súčasťou finálnych sanačných metód
chlórované rozpúšťadlá / kontrola migrácie podzemnej vody a odstránenie rozpúšťadiel z podzemnej vody	podzemná voda / fytovolatilizácia, rizodegradácia	topoľ americký	fytosanácia bola vyhodnotená ako biosanačná technológia pre kontaminovanú lokalitu
ťažké kovy / redukcia koncentrácie olova v pôde	fytoextrakcia	horčica indická	fytosanácia bola vyhodnotená ako biosanačná technológia pre kontaminovanú lokalitu
zlúčeniny BTEX / odstránenie ropných a organických kontaminantov; zamedzenie migrácie kontaminovanej podzemnej vody	pôda a podzemná voda / hydraulická kontrola, fytoextrakcia, fytovolatilizácia, rizodegradácia	topoľ	fytosanácia je súčasťou finálnych sanačných metód
PAU / kontrola migrácie znečisťujúcich látok v podzemnej a povrchovej vode, stabilizácia pôdy a degradácia kontaminantov	pôda a podzemná voda / hydraulická kontrola, rizodegradácia	trávy, topoľ	fytosanácia je súčasťou finálnych sanačných metód
výbušniny a hnojivá / odstrániť toxické rozpúšťadlá	pôda a podzemná voda / fytodegradácia, fytovolatilizácia	topoľ	fytosanácia bola vyhodnotená ako biosanačná technológia pre kontaminovanú lokalitu
prostriedky na impregnáciu dreva / odstránenie PAH a DNAPLs	pôda a podzemná voda / rizodegradácia, hydraulická kontrola	bylinné druhy a topoľ	fytosanácia je súčasťou finálnych sanačných metód

Základná charakteristika

Fytosanačné procesy (obr. 4.2.5) je možné rozdeliť takto (Kaduková et al., 2006):

• fytoextrakcia alebo fytoakumulácia – použitie rastlín schopných akumulovať znečisťujúce látky vo svojich nadzemných častiach, a tak umožniť ich odstránenie,

• fytovolatilizácia – premena znečisťujúcich látok na plynné látky počas rastlinného metabolizmu,

• rizofiltrácia – použitie rastlinných koreňov na absorpciu alebo adsorpciu znečisťujúcich látok (najčastejšie kovov, ale aj organických látok) a ich následné koncentrovanie a vyzrážanie,

• fytotransformácia – čiastočná alebo úplná degradácia komplexných organických molekúl alebo ich inkorporácia do rastlinných pletív,

• fytostimulácia alebo biosanácia uľahčená rastlinami (niekedy sa označuje aj ako fytodegradácia) – stimulácia degradácie organických látok mikroorganizmami alebo hubami pomocou látok (napr. enzýmov), ktoré rastlina uvoľňuje do svojej koreňovej zóny (rizosféry),

• „stromové čerpadlo“ – použitie stromov na odparovanie veľkého objemu vody z pôdy (umožnenie extrakcie kovov obsiahnutých v prečerpávanej vode),

• fytostabilizácia – použitie rastlín na zníženie pohyblivosti a biologickej dostupnosti znečisťujúcich látok s cieľom zabrániť ich vstupu do podzemných vôd a potravinového reťazca,

• hydraulická kontrola hladiny podzemných vôd pomocou koreňových systémov rastlín.

Na priebeh fytosanačných procesov vplýva najmä dobrá biologická prístupnosť kontaminantov a veľkosť a hĺbka koreňového systému rastliny. Rastliny môžu odstraňovať chemikálie z hĺbky nepresahujúcej dĺžku ich koreňov. Stromové korene rastú do väčšej hĺbky ako korene nižších rastlín. Vo všeobecnosti je ale fytosanácia účinná maximálne do hĺbky 5 m (Marks et al., 1994). Ideálna rastlina na fytosanáciu by mala:

• rýchlo rásť a produkovať veľa biomasy (najlepšie viac ako 3 tony na rozlohe približne 4 000 m² za rok),

• mať hlboké korene a ľahko zberateľnú nadzemnú časť,

• akumulovať veľké množstvo kovov v nadzemnej časti (aspoň okolo 1 000 mg . kg^–1 sušiny).

Na procese fytosanácie sa podieľajú aj sorpčné procesy (zadržiavanie kontaminantu na koreňoch rastliny) a mikroorganizmy (najmä baktérie a huby, ktoré žijú v symbióze s rastlinami v oblasti rizosféry – koreňovej časti rastlín). Rastliny napomáhajú mikrobiálnu mineralizáciu v rizosfére tým, že uvoľňujú do pôdy látky, ktoré môžu slúžiť mikroorganizmom ako zdroj uhlíka a energie na kometabolizmus organických látok znečisťujúcich životné prostredie (Marks et al., 1994).

Ďalším rastlinným mechanizmom pri dekontaminácii je uvoľňovanie enzýmov do prostredia, ktoré podporujú mikrobiálnu aktivitu a biochemickú transformáciu. Bolo identifikovaných päť enzýmových systémov, ktoré sa pravdepodobne podieľajú na transformácii organických látok v životnom prostredí (Marks et al., 1994). Sú to dehalogenázy (dôležité pri dehalogenačných reakciách chlórovaných uhľovodíkov), nitroreduktázy (vyžadujú sa pri prvom kroku degradácie nitroaromátov), peroxidázy (dôležité pri oxidačných reakciách), lakázy (nabúravajú štruktúru aromatického kruhu organických zlúčenín) a nitrilázy (dôležité pri oxidačných reakciách).

Obr. 4.2.5. Rozdelenie fytosanačných procesov.

Vysvetlivky: 1 – akumulácia, 2 – rizofiltrácia, 3 – fytovolatizácia, 4 – evapotranspirácia, 5 – fytodegradácia, fytotransformácia, 6 – fytostabilizácia, 7 – fotoextrakcia.

Fytoextrakcia (fytoakumulácia)

Fytoextrakcia je založená na využívaní rastlín s hyperakumulačnými schopnosťami, ktoré dokážu vo veľkom rozsahu akumulovať kovy a transportovať ich do nadzemných častí bez nepriaznivého vplyvu na ich rast a vývoj (Schnoor, 1997). V prípade, ak nestačí len prirodzená schopnosť rastlín (kontinuálna fytoextrakcia) translokovať kovy do nadzemných častí, môžu sa do pôdy pridávať chelatačné činidlá (indukovaná fytoextrakcia) zvyšujúce biodostupnosť a uľahčujúce presun kovu (napr. etyléndiamidtetraoctová kyselina EDTA, etlyléndiamiddisukcinylová kyselina EDDS). Veľkou nevýhodou chelatačných činidiel však je to, že vznikajúce cheláty kovov sú veľmi rozpustné a ľahko prenikajú do podzemných vôd (napr. Madrid et al., 2003). Rastliny využívané na fytoextrakciu by mali byť schopné tolerovať toxické účinky viacerých akumulovaných kovov, ako aj produkovať dostatočné množstvo biomasy (Smith et al., 1994). Pri fytosanácii v praxi ide o vysadenie vybraných rastlín na kontaminovanú plochu. Po akumulácii sa rastliny zozbierajú a spracujú buď tepelne, mikrobiálne, alebo chemicky. Z ekonomického hľadiska je dôležitá možnosť opätovného získania kovov z rastlinnej biomasy alebo skládkovanie takejto biomasy (Kaduková et al., 2006). Výhodné je najmä využitie takých rastlín, ktoré sú vysoko odolné proti toxickým účinkom kovov a sú schopné akumulovať ich do vysokej koncentrácie, ktorá je o jeden až dva rády vyššia ako pri bežných rastlinách, a to bez nežiaducich vplyvov na ich rast a vývoj. Takéto rastliny sa nazývajú hyperakumulátory. Ide o viac než 1 mg kovu v 1 g suchej hmoty stoniek a listov. Tri štvrtiny z nich hromadia nikel. Latex stromu Sebertia acuminata vyskytujúci sa v Novej Kaledónii obsahuje až 26 % Ni. Z rastlín rastúcich na Slovensku možno ako akumulátory kovov spomenúť peniažtek modrastý (Thlaspi caerulescens subsp. caerulescens), ktorý dokáže akumulovať 30 g niklu na 1 kg sušiny, 43 g zinku na 1 kg sušiny, 2 g kadmia a olova na 1 kg sušiny, a peniažtek tatranský (Thlaspi caerulescens subsp. tatrense), ktorý akumuluje 20 g zinku na 1 kg suchej hmoty. Problémom pri týchto rastlinách je malá tvorba ich biomasy. Ďalším príkladom hyperakumulátora schopného akumulovať ťažké kovy je Thalspi caerulescens, rastlina z rodu horčíc (Dercová et al., 2005).

Toleranciu rastlín k toxickým kovom je možné zdôvodniť (Dercová et al., 2005):

• väzbou kovu s bunkovými stenami,

• toleranciou membrány ku kovom,

• aktívnym transportom kovov v bunkách rastlín,

• prítomnosťou enzýmov odolných proti pôsobeniu toxických kovov,

• chelatáciou kovov organickými alebo anorganickými ligandmi (fytocheláty),

• precipitáciou kovových zlúčenín s nízkou rozpustnosťou.

Za biodostupné kovy, ktoré môžu byť prijímané rastlinami, sa vo všeobecnosti považujú Ni, Cd, Zn, As, Se a Cu. Ako menej dostupné sa javia prvky Co, Mn a Fe. Pre niektoré kovy, napríklad Pb, Cd, As a U, však dodnes nie sú známe silné hyperakumulátory.

Fytovolatilizácia

Fytovolatilizácia predstavuje zachytenie znečisťujúcich látok z pôdy, ich transformáciu na prchavé zlúčeniny a následné odparenie do atmosféry (Schnoor, 1997). Niektoré mikroorganizmy sú schopné enzymaticky redukovať ortutnaté ióny na kovovú ortuť, ktorá sa vzhľadom na svoje fyzikálne vlastnosti rozptyľuje do okolia vo forme pár. Gén kódujúci reduktázu ortuti sa podarilo vniesť do genómu rastlín Arabidopsis thaliana a Lyriodendron tulipifera. Prispelo to k zvýšeniu odolnosti rastlín proti zvýšenej koncentrácii Hg²⁺ v ich pletivách a súčasne sa podarilo previesť väčšiu časť ortuti vo forme Hg⁰ do ovzdušia (Špirochová et al., 2001). Takisto bola táto metóda použitá pri odstraňovaní selénu (Chaney et al., 1997). V prípade použitia tohto spôsobu sa však musí zároveň urobiť aj opatrenie zamedzujúce nekontrolovaný rozptyl plynných splodín. Pri fytovolatilizácii sa preto vyžaduje monitorovanie ovzdušia.

Rizofiltrácia

Rizofiltrácia sa najčastejšie používa na čistenie vôd s nízkou koncentráciou kovov, ktoré nie je možné efektívne odstrániť inou metódou. Využívajú sa suchozemské aj vodné rastliny schopné absorbovať, nahromadiť a zrážať kovy z prúdiacej vody v koreňoch. Výhodou rizofiltrácie je, že znečisťujúce látky sa nemusia transportovať do výhonku, teda nemusia sa používať len hyperakumulátory. Rizofiltrácia sa ukázala ako veľmi vhodná metóda na odstraňovanie rádionuklidov, ktoré boli účinne akumulované koreňmi kapusty sitinovej (Brassica juncea) alebo slnečnice ročnej (Helianthus annuus). Na akumuláciu ťažkých kovov rizofiltráciou sa osvedčili napríklad kukurica, slnečnica a ryža. Slnečnica je schopná významne znížiť koncentráciu chrómu, mangánu, kobaltu, niklu a medi vo vode počas 24 hodín. Napríklad 1,1 g sušiny koreňov slnečnice ročnej alebo kapusty sitinovej ponorených do 400 ml vody s obsahom 300 μg . ml^–1 Pb znížilo koncentráciu Pb na menej ako 1 μg . ml^–1 za 8 hodín. Koncentrácia Pb v koreňoch dramaticky stúpla, na viac ako 10 % obsahu v sušine (Banásová, 2004). Vodný hyacint Eichhornia crassipes, pupkovník Hydrocotyle umbellata, žaburinka menšia Lemna minor a Azolla pinnata dokážu odčerpať z vody a uložiť vo svojom tele Pb, Cu, Cd, Fe a Hg (Raskin et al., 1994), vodný hyacint dokáže odčerpať z vody aj arzén (Cullen a Reiner, 1989). Aj keď sa v súčasnosti rizofiltrácia používa prevažne na čistenie vôd kontaminovaných ťažkými kovmi, je možné, že v budúcnosti sa jej aplikácia rozšíri aj na organické látky.

Dôležitým hľadiskom posudzovania vhodnosti použitia rizofiltrácie je jej konkurencieschopnosť, napr. vo vzťahu ku konvenčným ionovýmenným technológiám, prípadne ďalším metódam používaným na odstraňovanie ťažkých kovov (napr. rôzne živé a neživé biologické systémy – suchozemské rastliny, baktérie, riasy, huby a vodné rastliny). Vo všeobecnosti je možné predpokladať, že využitie biologických materiálov v porovnaní s využitím ionomeničov je niekedy vhodnejšie na použitie v čistiacich systémoch, a to najmä tam, kde je vysoký prietok vody a malá koncentrácia kontaminantov. Na druhej strane, ionomeniče sa vyznačujú vyššou afinitou a lepším odstraňovaním kovov, obzvlášť pri nízkej koncentrácii. Preto je potrebné zohľadniť všetky podmienky procesu, dekontaminovaného prostredia, a najmä daný cieľový kontaminant, aby sa mohlo rozhodnúť, či sa pri dekontaminácii použije zavedenie ionomeničov alebo biologického systému.

Fytostabilizácia

Fytostabilizácia sa zvyčajne aplikuje na pôdy, ktoré sú veľmi silne znečistené kovmi, a teda ich fytoextrakcia by trvala veľmi dlho (aj niekoľko desiatok tisíc rokov). Ide napríklad o haldy, odkaliská a podobne. V takýchto prípadoch je najvýhodnejšia aplikácia rýchlo rastúcich rastlín odolných proti suchu, ktoré sú schopné rásť v pôdach s vysokou koncentráciou kovov s nízkym obsahom živín a akumulovať kovy v koreňoch alebo ich vyzrážať v koreňovej zóne.

Rastliny môžu stabilizovať kontaminanty vo svojich orgánoch pomocou (Schnoor, 1997):

• redoxných premien (napr. redukcia Cr^VI na Cr^III),

• prevodu kontaminantov do nerozpustnej podoby (napr. olovo viazané s fosforečnanmi),

• zabudovania do rastlinných štruktúr.

Cieľom tejto metódy je znemožnenie alebo aspoň výrazné obmedzenie prenosu kontaminantov do okolia. Táto metóda sa môže aplikovať aj ako záverečný krok sanácie kontaminovaných území, kde predtým už boli aplikované iné technológie.

Fytodegradácia

Fytostimulácia alebo biosanácia uľahčená rastlinami, niekedy označovaná aj ako fytodegradácia, sa používa na premenu znečisťujúcich látok na netoxické priamo v pôde. Ide o spoluprácu rastliny a mikroorganizmov alebo húb pri degradácii. Rastlina uvoľňuje do svojej koreňovej zóny rozličné látky, napríklad enzýmy, ktoré uľahčujú degradáciu organických látok mikroorganizmami a hubami žijúcimi v blízkosti koreňov. Využíva sa prevažne na čistenie pôdy znečistenej organickými látkami, ktoré sú potom rastliny schopné metabolizovať. Podmienkou je, aby produktom metabolických aktivít bola látka, ktorá je netoxická nielen pre rastliny, ale aj pre ostatné organizmy. V prípade, že daná organická látka sa akumuluje a metabolizuje v rastline, ide o fytotransformáciu (Fitz a Wenzel, 2002; Glick, 2003).

Rastliny vylučujú do okolitej rizosféry mnoho látok. Zistilo sa, že až 20 % vyprodukovaných uhľovodíkov je vylúčených koreňmi. Sú to napríklad sacharidy, aminokyseliny a iné organické zlúčeniny. Tieto látky môžu slúžiť ako zdroj energie pre mikroorganizmy žijúce v rizosfére, a tak umožňovať rast ich populácií. Na druhej strane, aj mikroorganizmy môžu poskytovať rastline látky, ktoré rastliny nie sú schopné vyprodukovať samy. Rizosféra je teda vďaka vzájomnému vzťahu rastlín a mikroorganizmov metabolicky veľmi aktívna oblasť, v ktorej môže prebiehať mnoho dejov dôležitých pri dekontaminácii (Špirochová et al., 2001).

Táto metóda bola použitá ako sanačná technológia pri kontaminácii prostredia týmito typmi látok: TPH (ropné látky), PAH (polyaromatické uhľovodíky), chlórované pesticídy, iné chlórované látky – PCB, TCE, výbušniny a ďalšie nitrozlúčeniny, organofosfátové pesticídy a detergenty.

Náklady na fytodegradáciu v porovnaní s konvenčným systémom sanačného čerpania a následného čistenia ex situ (napr. s využitím reverznej osmózy) sú viac ako 2,5-krát nižšie.

Hydraulická kontrola

V procese hydraulickej kontroly sa využívajú rastliny s hlbokými koreňmi, ktoré môžu nasávať vodu a vyparovať ju do atmosféry prostredníctvom rastlinnej transpirácie. Rastliny slúžia aj ako hydraulická bariéra (vertikálna alebo horizontálna). Pôda je potom suchšia, čo zabraňuje migrácii kontaminantov do podzemnej vody. Hydraulická kontrola sa najčastejšie využíva pri anorganických kontaminantoch a chlórovaných rozpúšťadlách (najpoužívanejšie rastliny sú vŕba a topoľ).

Výhody a limitácie

Výhody fytosanácie je možné zhrnúť takto (Raskin et al., 1994; Schwitzguébel, 2004):

• minimálne narušenie životného prostredia počas aplikácie,

• možnosť aplikácie na široké spektrum znečisťujúcich látok vrátane kovov a rádionuklidov,

• menšia produkcia sekundárneho odpadu ako pri tradičných metódach,

• možnosť degradovať organické látky až na CO₂ a H₂O, teda možnosť ich úplného odstránenia zo životného prostredia,

• cenovo výhodná technológia pre veľké plochy pôdy alebo veľký objem vody s nízkou koncentráciou znečisťujúcich látok,

• použiteľnosť vrchnej časti pôdy po sanácii a možnosť jej úpravy aj na poľnohospodárske použitie,

• ponechanie pôdy po odstránení znečisťujúcich látok na mieste, teda nie je nutné ju skládkovať a nevzniká nový druh odpadu,

• ovplyvnenie režimu prúdenia znečistených podzemných vôd rastlinami umožňuje predísť úniku znečisťujúcich látok do okolitého prostredia,

• pestovanie, zber a následné naloženie s rastlinnou biomasou je relatívne finančne nenáročné, takže fytosanácia môže byť technológiou s nízkymi nákladmi a zároveň technológiou umožňujúcou dekontaminovať rozsiahle plochy nie príliš znečistených zemín.

Nevýhody a limitácie fytosanácie (Raskin et al., 1994; Schwitzguébel, 2004):

• dlhý čas potrebný na priebeh procesu,

• obmedzená účinnosť na hornú časť pôdy približne 1 m od povrchu a podzemnú vodu s hladinou podzemnej vody v blízkosti povrchu,

• klimatické a hydrologické podmienky môžu obmedzovať rastovú rýchlosť použitých rastlín,

• potreba úpravy povrchu miesta na fytosanáciu (aby sa zabránilo zaplaveniu alebo erózii),

• znečisťujúce látky nahromadené v rastline môžu vstúpiť do potravinového reťazca (ak rastliny slúžia ako potrava živočíchov), resp. listy s akumulovanými látkami môžu odpadávať a látka sa môže uvoľňovať do prostredia,

• obťažná kontrolovateľnosť prebiehajúcich procesov.

Nevyhnutné monitorovania lokality je pri použití fytosanácie časovo, a teda aj finančne oveľa náročnejšie ako pri bežných sanačných metódach. Čas býva často rozhodujúcim faktorom z hľadiska vhodnosti, resp. nevhodnosti tejto technológie na dekontamináciu danej lokality (Marks et al., 1994).

Trvanie čistenia a účinnosť

Jednou zo zásadných nevýhod fytosanácie je dlhý čas potrebný na priebeh procesov. Aby bola fytosanácia účinná, je dôležitá dobrá biologická prístupnosť kontaminantov, ktorá je daná fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami kontaminantu (rozpustnosť, druh a iné), typom a vlastnosťami pôdy a tiež rozlohou kontaminovaného miesta. Závisí aj od veľkosti a hĺbky koreňového systému rastliny (fytosanácia je účinná maximálne do hĺbky 5 m) (Marks et al., 1994).

Väčšina nákladov spojených s fytosanáciou je bežná aj pri iných sanačných technológiách. Najväčšiu časť nákladov pri využití fytosanácie tvoria náklady na (Marks et al., 1994):

• charakterizáciu lokality,

• sanačné štúdie,

• celkový návrh (ceny závisia od druhu kontaminantu, typu pôdy, rôznorodosti a množstva potrebnej vegetácie a iných faktorov),

• vybudovanie systému (zahŕňajú priame náklady na prípravu lokality, rastlinný materiál, zavlažovanie a monitorovacie zariadenia, resp. nepriame náklady spojené s povolením, návrhom a inicializáciou),

• postup a údržbu, resp. monitoring (zahŕňajú cenu laboratória, materiálov, chemikálií, technického vybavenia, laboratórnych analýz, likvidácie a monitorovania).

Náklady na fytosanáciu ovplyvňuje celý rad faktorov, ale všeobecne je možné povedať, že v porovnaní s fyzikálno-chemickými sanačnými metódami je táto metóda pomerne lacná.

Autori: Jana Frankovská, Jozef Kordík, Igor Slaninka, Ľubomír Jurkovič, Vladimír Greif,

Peter Šottník, Ivan Dananaj, Slavomír Mikita, Katarína Dercová a Vlasta Jánová

Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava 2010, 360 s,

ISBN 978-80-89343-39-3