Fenoly tvoria veľkú skupinu široko rozšírených organických látok vyskytujúcich sa v prírode. Produkuje ich celý rad rastlín a živočíchov, ale sú aj umelo vyrábané človekom. Fenoly sú organické zlúčeniny, ktoré obsahujú hydroxylovú (–OH) skupinu naviazanú na aromatickom jadre. Hoci obsahujú –OH skupinu rovnako ako alkoholy, majú podstatne odlišné vlastnosti, správajú sa ako organické kyseliny. Môžu tvoriť vodíkové mostíky, preto majú vyšší bod varu, alebo môžu byť rozpustné vo vode. Sú to bezfarebné kvapaliny/kryštalické látky s charakteristickým zápachom. Na vzduchu oxidujú a sfarbujú sa do hneda. Dobre sa rozpúšťajú v organických zlúčeninách, vo vode obmedzene. Získavajú sa destiláciou čiernouhoľného dechtu. Najjednoduchší predstaviteľ tejto skupiny je fenol so sumárnym vzorcom C6H5OH. Ďalšími sú napríklad krezoly CH3C6H4OH (metylfenoly) a xylenoly (CH3)2C6H3OH (dimetylfenoly). Všetky sú zdraviu škodlivé. Niektoré sú karcinogénne. Majú dezinfekčné účinky. Sú jedovaté a leptavé. Používajú sa v organických syntézach ako surovina na výrobu bifenolu, ako dezinfekčné prostriedky, na čistenie najmä v práčovniach, pri výrobe lepidiel, impregnačných prostriedkov, farbív, lakov, fermeží, rozpúšťadiel a na iné účely (Tölgyessy et al., 1989).
Fenol je najznámejší predstaviteľ tejto skupiny. Vzhľadom na svoje antiseptické účinky sa používa na výrobu rozličných antiseptík a liekov. Je počiatočnou surovinou pri priemyselnej výrobe aspirínu, herbicídov a syntetických živíc, napr. bakelitu. Fenol sa používa aj pri výrobe silonu a výbušnín. Ide o toxickú látku s leptavými účinkami jednak pri požití, jednak pri vdýchnutí a pri kontakte s kožou, cez ktorú preniká relatívne ľahko do organizmu a spôsobuje celkovú intoxikáciu. Po požití fenolu sa prejavujú prudké bolesti v ústnej dutine a zažívacom trakte a otrava sa končí smrťou. Pri dlhodobej expozícii môže vážne poškodiť zdravie, najmä pečeň a obličky.
© Atlas sanačných metód environmentálnych záťaží
Autori: Jana Frankovská, Jozef Kordík, Igor Slaninka, Ľubomír Jurkovič, Vladimír Greif,
Peter Šottník, Ivan Dananaj, Slavomír Mikita, Katarína Dercová a Vlasta Jánová
Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava 2010, 360 s,
ISBN 978-80-89343-39-3