Prírodné zeolity zahŕňajú veľký počet minerálov, ktoré sú z chemického hľadiska v podstate alumosilikáty jedno- a dvojmocných prvkov s voľne viazanou vodou v priestoroch ich veľmi zložitej kryštálovej štruktúry. Zeolity sú mikropórovité kryštalické hlinitokremičitany so sieťovou štruktúrou, ktorá obsahuje hliník, kremík a kyslík v pravidelnej kostre. Atóm kremíka a hliníka je uložený centrálne a v rohoch štvorstenov sú umiestnené väčšie atómy kyslíka. Štvorsteny sú vzájomne pospájané atómami kyslíka. Záporný náboj mriežky je neutralizovaný kladnými nábojmi mobilných kovových katiónov, ktoré sú spolu s vodou uložené v póroch. Napriek tomu, že ich originálna veľkosť je oveľa väčšia ako nanorozmery, ich použitie sa považuje za aplikáciu nanomateriálov, pretože ich póry majú molekulárne rozmery 0,4 až 1 nm. Objem pórov môže dosahovať až 50 % objemu materiálu.
Zeolity sa využívajú najmä ako sorbenty, molekulárne sitá a katalyzátory. Pri ochrane životného prostredia v chemickom priemysle sa zeolity využívajú pri odstraňovaní Cs137 a Sr90 z rádioaktívneho odpadu, pri odstraňovaní amoniaku z odpadových vôd, pri vysúšaní plynov, oddeľovaní kyslíka a dusíka zo vzduchu, pri spracovaní ropy a ďalších aplikáciách, ktoré sa v súčasnosti overujú (Bowman, 2002). Úspešne ich možno využiť pri odstraňovaní SO2 a CO2 a iných plynov, ktoré unikajú do ovzdušia pri spaľovaní uhlia alebo ropných produktov v tepelných elektrárňach, alebo pri zachytávaní ťažkých kovov z priemyselných odpadových vôd. Na tento účel sa najlepšie hodia chabazit, phillipsit a klinoptilolit. Klinoptilolity sa využívajú v čistiacich staniciach pri odstraňovaní NH4+ iónov z mestských odpadových vôd. Úspešne ich možno využiť aj pri odstraňovaní ropných škvŕn z morskej hladiny. Zeolity sa vyznačujú veľkým merným povrchom, vysokou výmennou kapacitou, veľkou hydrotermálnou stabilitou a nízkou priepustnosťou (Frankovská a Dananaj, 1998; Janotka et al., 1996).
S rozvojom nanotechnológií však prichádza aj nové využitie umelých zeolitov so skutočnými nanorozmermi, samostatnými monokryštálmi s rozmermi menšími ako 100 nm, ktoré v porovnaní s bežnými zeolitmi mikrometrických rozmerov majú jedinečné vlastnosti. Tieto nové materiály majú väčší vonkajší merný povrch a sú to výborné katalytické materiály a sorbenty. Dajú sa použiť aj v kombinácii s inými nanomateriálmi ako separačné membrány, chemické senzory či fotochemické materiály.
Vo svete je známych asi 200 typov zeolitov, z ktorých väčšina bola pripravená synteticky. V prírode sa vyskytuje približne 45 druhov zeolitov. Zeolity sa môžu pripraviť ako materiály s rôznymi špecifickými vlastnosťami povrchu a pórov. Napríklad na povrchu môže prebiehať katalytický rozklad určitej zlúčeniny s veľkými molekulami. Produkt rozkladu môže difundovať pórmi a podieľať sa na ďalšej reakcii. Povrch zeolitov sa môže upraviť aj tak, aby sa správal hydrofóbne alebo hydrofilne. Táto vlastnosť sa dá využiť napríklad na zachytenie prchavých organických zlúčenín (napr. toluénu) z vodných roztokov.
Nanokryštalické zeolity sa testovali a porovnávali s komerčne dostupnými zeolitmi. Nanozeolity majú oproti bežným zeolitom väčšiu sorpčnú kapacitu. Potvrdilo sa to adsorpciou toluénu, ktorá bola vyššia o 10 až 50 % ako pri bežných zeolitoch (Song et al., 2005a, 2005b). Použitie nanozeolitov je zatiaľ vo výskumnej fáze (Watlington, 2005).
© Atlas sanačných metód environmentálnych záťaží
Autori: Jana Frankovská, Jozef Kordík, Igor Slaninka, Ľubomír Jurkovič, Vladimír Greif,
Peter Šottník, Ivan Dananaj, Slavomír Mikita, Katarína Dercová a Vlasta Jánová
Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava 2010, 360 s,
ISBN 978-80-89343-39-3