Pri sanácii sa spomedzi metód in situ použila podporovaná biosanácia/enzymatické odbúravanie ropných látok. Okrem toho sa použili metódy ex situ: sanačné čerpanie a čistenie podzemných vôd, ťažba kontaminovanej zeminy, vybudovanie drenážneho systému, vybudovanie systému nakladania s presakujúcimi vodami, čerpanie a následné čistenie kontaminovanej vody z nádrží cez tlakovo-sorpčný filter.
Sanačné práce, dekontamináciu nebezpečného odpadu zo staničných koľajísk na dekontaminačnej základni v železničnej stanici Púchov realizovala spoločnosť GEOPOL PREŠOV, s. r. o. (www.geopolpresov.com).
Charakteristika geologického prostredia a hydrogeologických pomerov
Pretože išlo o kontaminovaný materiál zo železničných zvrškov, charakteristika geologického prostredia a hydrogeologických pomerov nebola potrebná.
Charakteristika kontaminácie a použitých sanačných metód
Charakteristika kontaminácie:
• dominantný kontaminant – ropné látky;
• maximálna koncentrácia nameraná na začiatku sanácie:
• zeminy: NEL = 6 990 mg . kg–1 sušiny,
• podzemné vody: NEL = 1,8 mg . l–1;
• maximálna koncentrácia nameraná po skončení sanácie:
• zeminy: NEL = 488 mg . kg–1 sušiny,
• podzemné vody: NEL= 0,02 mg . l–1;
• plocha kontaminovaného územia: približne 386 m2;
• hĺbka hladiny podzemnej vody: 4,3 m;
• hĺbka nepriepustného podložia: 3,5 m.
Vybudovanie systému nakladania s presakujúcimi vodami, vybudovanie drenážneho systému
Pred začiatkom prác bolo nutné v priestore pôvodných skládok vybudovať technologické plochy, na ktorých následne prebiehala dekontaminácia vyťaženého kontaminovaného materiálu.
Základom technologických plôch je funkčný drenážny systém. Preto sa v rámci ich budovania revitalizovala pôvodná tesniaca vrstva, opravili sa poškodené miesta, zarovnala sa ochranná a drenážna štrková vrstva so spádom, doplnili sa nové drenážne kanály a vybudovala sa zberná nádrž pre technologické plochy.
Vyťaženie kontaminovanej zeminy
Kontaminovaný materiál (zmes zeminy a kalu) sa čerpal a následné čistil v nádrži cez tlakovo-sorpčný filter.
Dekontaminácia vyťaženej zeminy
Vyťažená kontaminovaná zemina sa dekontaminovala v dvoch krokoch:
• Kontaminovaný materiál sa pred uložením na technologickú plochu rovnomerne pod tlakom v nepriepustnej nádrži postrekoval teplou vodou (40 až 60 °C) obohatenou zmesou ENZYMMIX. Tým nastalo intenzívne vylúhovanie nerozpustných ropných látok do technologickej vody. Táto technologická voda ako zásadný nosič kontaminácie sa zachytávala v zbernej sanačnej nádrži a následne dekontaminovala v sanačnej stanici. Vzniknutý kal ako nositeľ maximálneho znečistenia sa v špeciálnom závitnikovom dopravníku intenzívne kropil a zároveň premiešaval s dekontaminačným médiom s vyššou koncentráciou ENZYMMIXU. Dekontaminovaný kal sa pred vstupom do sanačnej zbernej nádrže zachytával na kalovom filtri. Proces dekontaminácie bol úplne transparentný a ľahko kontrolovateľný, pretože išlo o preplachovanie kontaminovaného materiálu a sústredenie účinku dekontaminačného média na kal.
• Urobila sa dekontaminácia na technologickej ploche. Čiastočne dekontaminovaný materiál sa postupne navrstvil do technologických skládok, upravených na haldy v tvare lichobežníka. Na skládke sa ešte aplikovala zmes dekontaminačného roztoku, a to postupne na jednotlivé vrstvy technologickej skládky. Potvrdili sa predpoklady, že schopnosť saturácie daného materiálu je menšia ako 20 % a celková vlhkosť materiálu je menej ako 5 %. Z toho vyplýva, že prevažná časť vodného roztoku v procese následnej dekontaminácie na skládke pretiekla cez vrstvený materiál do spodného horizontu a infiltrovala sa celým pórovitým, vysoko priepustným prostredím materiálu. Pri manipulácii s kontaminovaným materiálom – pri jeho nakladaní, prevoze, rozhŕňaní a vrstvení – sa zároveň intenzívne prevzdušnili a vyvetrali prchavejšie zložky znečisťujúcich látok. V dôsledku aktívneho tlakového účinku enzymatického dekontaminačného roztoku sa uvoľnil kontaminant sorbovaný na kamenive a vplyvom enzymatických zložiek nastala jeho degradácia. Rovnomerné premáčanie skládky bolo zabezpečené celoplošným rozmiestnením aplikačných dýz na postrek aplikačným sanačným roztokom. Sanačný enzymatický roztok bol nastavený v dávkovaní na základe vstupných údajov z analýz podľa druhu znečisťujúcej látky a druhu kontaminovaného materiálu. Týmto roztokom sa postupne postrekoval vrstvený materiál aj celá halda skládky. Aplikovalo sa celkom 940 m3 sanačnej zmesi.
Technologická infiltrovaná voda z telesa uloženého materiálu sa zachytávala v pozdĺžnom dréne napojenom na zbernú sanačnú nádrž. Odtiaľ sa následne tiež dekontaminovala v sanačnej stanici SAN-1-R COMBI. Degradácia ropných látok pokračovala aj vo výluhu a v záchytnej zbernej nádrži. Voda zo sanačnej stanice sa spätne vracala do technologického dekontaminačného procesu.
Monitoring sanačných prác pozostával z odberu vzoriek kontaminovaných materiálov z deponovanej skládky pred začatím dekontaminačných prác a v priebehu prác (stanovenie koncentrácie NEL). Jednotlivé odbery sa robili priebežne, ako sa postupne ťažil deponovaný materiál. Na základe výsledkov rozborov sa usmerňoval celý sanačný proces.
Dosiahnuté výsledky z priebežného monitoringu preukázali vysokú účinnosť celého dekontaminačného procesu. Z celého súboru odobraných vzoriek zemín po dekontaminačnom zásahu len dve vzorky dosahovali koncentráciu NEL blízku limitným hodnotám kategórie B (vzorka VZZ-2: 482 mg . kg–1 sušiny; vzorka VZZ-9: 488 mg . kg–1 sušiny). Ostatné vzorky z kontrolného súboru dosahovali obsah NEL okolo 100 mg . kg–1 sušiny. V porovnaní s požadovaným sanačným limitom (700 mg . kg–1 sušiny), resp. aj oproti limitu kategórie B (500 mg . kg–1 sušiny), sú to veľmi nízke hodnoty. Technologická voda na výstupe zo sanačnej stanice obsahovala minimálne množstvo ropných látok, resp. bola úplne dekontaminovaná. Preto sa v recyklácii mohla bez problémov využívať v ďalšom sanačnom procese. Sanácia trvala mesiac, od 26. 10. 2000 do 24. 11. 2000.
© Atlas sanačných metód environmentálnych záťaží
Autori: Jana Frankovská, Jozef Kordík, Igor Slaninka, Ľubomír Jurkovič, Vladimír Greif,
Peter Šottník, Ivan Dananaj, Slavomír Mikita, Katarína Dercová a Vlasta Jánová
Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava 2010, 360 s,
ISBN 978-80-89343-39-3