Pri sanácii sa použili nasledujúce metódy ex situ: biostabilizácia a bioimobilizácia.
Sanačné práce na lokalite Nové Mesto nad Váhom, mobilná biodegradačná plocha v kameňolome, realizovala spoločnosť EPS biodegradácie, s. r. o. (www.epssro.cz).
Charakteristika geologického prostredia a hydrogeologických pomerov
Odstraňovanie kontaminantu zo stavebných materiálov a zemín prebiehalo na zabezpečenej mobilnej dekontaminačnej ploche vybudovanej v areáli kameňolomu Nové Mesto nad Váhom v trvaní 6 mesiacov. Hodnotenie geologických a hydrogeologických pomerov bolo preto bezpredmetné.
Charakteristika kontaminácie a použitých sanačných metód
Charakteristika kontaminácie:
• dominantné kontaminanty – ropné látky (parameter NEL, C10-C40);
• maximálna koncentrácia nameraná na začiatku sanácie:
• zeminy: NEL = 11 908 mg . kg–1 sušiny,
• podzemné vody: nesledované;
• maximálna koncentrácia nameraná po skončení sanácie:
• zeminy: NEL = 163 mg . kg–1 sušiny,
• podzemné vody: nesledované;
• plocha kontaminovaného územia: neuvádza sa;
• množstvo kontaminovaných zemín: 966 t;
• hĺbka hladiny podzemnej vody a hĺbka nepriepustného podložia – neuvádzajú sa.
Vyťaženie kontaminovanej zeminy
Odpad vznikol pri recyklácii železničného zvršku zo železničnej stanice Nové Mesto nad Váhom na recyklačnej základni v Považanoch. Bol predmetom úpravy metódou biosanácie EPS-INOK na mobilnej dekontaminačnej ploche spoločnosti EPS biodegradácie, s. r. o. Odpad sa navrstvil na jednu hromadu a pripravil sa na dekontamináciu.
Biostabilizácia a bioimobilizácia
Pri biosanačnej technológii EPS-INOK sa využíva aktivita konkrétnych degradujúcich alochtónnych (vnesených) mikroorganizmov na úplný rozklad kontaminantu na anorganické látky, t. j. v prírode sa bežne vyskytujúci CO2 a H2O. Technológia využíva vybrané, už otestované bezpečné mikrobiálne kmene, ktoré dokážu využívať sanované kontaminanty ako jediný zdroj uhlíka a energie na svoj rast. Tieto vybrané mikroorganizmy sa rozmnožia/stimulujú a následne ako inokulum („INOK“) aplikujú do kontaminovaného materiálu.
Súčasťou technológie boli aj monitorovacie práce a sledovanie priebehu biosanačného procesu (odstraňovanie limitácií spôsobených nedostatkom O2 a základných nutrientov, nevhodnými podmienkami prostredia a pod.). Zásadou pri tejto metóde je dosiahnutie maximálnej aktivity vnesených alochtónnych mikroorganizmov degradujúcich prítomné znečistenie v požadovaných alebo projektovaných kvalitatívnych, kvantitatívnych a časových parametroch. Dostatočné rozmnoženie alochtónnej mikroflóry je základnou podmienkou úspešnej biosanačnej činnosti. Saturácia hromady odpadu vzdušným kyslíkom sa zabezpečila dúchadlom cez aplikačné sondy (perforácia na päte sondy) zapichnuté v hromade. Periodicky sa hromada ešte kyprila a prevracala nakladačom.
Monitoring sanačných prác bol zameraný na meranie koncentrácie NEL. Na hromadách sa merala aj koncentrácia O2, CO2 a CH4 v pôdnom vzduchu pomocou respiračných sond, na reprezentatívnych vzorkách odpadu aj koncentrácia základných nutrientov (N a P). Zisťovala sa prítomnosť heterotrofných a degradujúcich mikroorganizmov a robili sa respiračné testy aktivity. Po skončení biostabilizácie a bioimobilizácie sa ručným vrtákom s jadrovnicou odobrali vzorky zo sanovaného materiálu. Vzorka sa odobrala v celom profile jadrovnice. Homogenizovala sa na reprezentatívnu vzorku s hmotnosťou zhruba 5 kg, ktorá sa podrobila laboratórnej analýze (v súlade s článkom č. 2.1.2.1 smernice EÚ 2003/33/ES o limitných hodnotách vylúhovateľnosti inertného odpadu) v akreditovanom laboratóriu (podľa platných právnych predpisov z oblasti nakladania s nebezpečným odpadom).
Sanačné práce sa realizovali od mája do septembra 2007, len počas teplého obdobia v roku. Odstránenie kontaminácie z navezeného materiálu trvalo teda asi 6 mesiacov. Po vyčistení a odvezení dekontaminovaného materiálu sa mobilná biodegradačná plocha rozobrala a presunula na iné miesto.
© Atlas sanačných metód environmentálnych záťaží
Autori: Jana Frankovská, Jozef Kordík, Igor Slaninka, Ľubomír Jurkovič, Vladimír Greif,
Peter Šottník, Ivan Dananaj, Slavomír Mikita, Katarína Dercová a Vlasta Jánová
Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava 2010, 360 s,
ISBN 978-80-89343-39-3