Pri sanácii sa použili metódy in situ podporovaná biosanácia a vymývanie pôdy a z metód ex situ sa použilo sanačné čerpanie a čistenie podzemných vôd. Vybudoval sa drén a čistička kontaminovaných vôd.
Sanačné práce na lokalite Sliač – Vlkanová, sanáciu územia znečisteného Sovietskou armádou v rajóne I, III a IV, realizovala spoločnosť INGEO, a. s., Žilina (www.ingeo.sk).
Charakteristika geologického prostredia a hydrogeologických pomerov
Lokalita sa nachádza na území spodnej terasy, ktorá je dnes poriečnou nivou Hrona. Nivné hliny majú priemernú hrúbku približne 1 m. Pod nivnými hlinami, resp. navážkou sú kvartérne nivné štrky, piesčité a zahlinené, s premenlivou hrúbkou, najčastejšie 3 až 5 m, s lokálnymi extrémami 2 m a 8 m. Štrky v nive Hrona sú oproti štrkom vo vyšších terasách viac piesčité. Prejavuje sa to aj ich vyššou priepustnosťou. Kvartérne štrky tvoria hlavný kolektor podzemnej vody lokality Vlkanová. Podzemný filtračný prietok sa uskutočňuje takmer výhradne v tomto kolektore. V ňom sa uskutočňuje dotácia podzemnej vody zo zrážok. Tento kolektor prijíma aj znečistenie z nenasýtenej zóny. V tomto kolektore pretrváva znečistenie vo forme voľnej fázy kvapalného kontaminantu aj znečistenie rozpustené v podzemnej vode. Účinky sanačných opatrení mali v absolútnej väčšine dosah na tento kolektor.
V podloží kvartérnych štrkov sa nachádzajú neogénne štrky, andezitové tufy až tufity alebo neogénne íly až ílovce. Neogénne štrky sú silne zahlinené až zaílované. Sú rádovo menej priepustné ako kvartérne štrky. Obliaky a balvany štrkov sú zložené z kremenca, kremeňa a granitov, piesok je kremitý. Hlinitá zložka má charakter žltého mazľavého ílu.
Z hydrogeologického hľadiska sú neogénne štrky kolektorom podzemných vôd. Akumulačná funkcia tohto kolektora vysoko prevláda nad distribučnou funkciou. Pre slabú priepustnosť je prijímanie a odovzdávanie podzemnej vody do/z neogénneho kolektora pomalé a obmedzené. Vzhľadom na rádovo vyššiu priepustnosť nadložných kvartérnych štrkov možno neogénny štrkový kolektor schematicky považovať až za relatívny podložný izolátor. Neogénne tufy až tufity a neogénne íly až ílovce tvoria podložie kvartérnych štrkov približne na polovici plochy lokality Vlkanová. Z hydrogeologického hľadiska sú to rýdze podložné izolátory kvartérneho štrkového kolektora.
Prieskumnými prácami bola dokumentovaná odporovo-geometrická nehomogenita hydrogeologického kolektora. Podľa súčiniteľa prietočnosti sú rozlíšené tri zóny nehomogenity:
• pririečna úzka zóna s koeficientom prietočnosti T = 23 . 10–5 m2 . s–1,
• širšia zóna subparalelná s Hronom s koeficientom prietočnosti T = 96 . 10–5 m2 . s–1,
• najširšia, západná zóna s koeficientom prietočnosti T = 3,7 . 10–5 m2 . s–1.
Charakteristika kontaminácie a použitých sanačných metód
Charakteristika kontaminácie:
• dominantné kontaminanty – pohonné hmoty (najmä letecký benzín):
• zeminy: NELIČ a NELUV; kontaminácia sa nachádzala do 4 – 4,6 m pod terénom,
• podzemné vody: NELIČ, NELUV, BTEX, alifatické ClU, aromatické ClU; kontaminácia sa nachádzala v celom kolektore vrátane bázy kolektora;
• maximálna koncentrácia nameraná na začiatku sanácie:
• zeminy: NEL = 17 004 mg . kg–1 sušiny,
• podzemné vody: NELIČ = 17,5 mg . l–1, toluén = 37,137 mg . l–1, xylény = 9,048 mg . l–1, suma alifatických ClU = 69,68 mg . l–1;
• maximálna koncentrácia nameraná na konci sanácie:
• zeminy: NEL = 4 700 mg . kg–1 sušiny,
• podzemné vody: NELIČ = 12,9 mg . l–1, BTEX = 10,1 mg . l–1;
• plocha kontaminovaného územia: tri rajóny (R-1, R-3 a R-4) asi 33 600 m2, rajón R-2 sanovala spoločnosť HES – COMGEO, spol. s. r. o.;
• hĺbka hladiny podzemnej vody: asi 2,1 – 4,6 m;
• hĺbka nepriepustného podložia: asi 3 až 5 m.
Podporovaná biosanácia
V rajónoch 1 a 3 sa realizovala biodegradácia ropných látok aplikáciou pripraveného inokula (autochtónnej mikroflóry) z bioreaktora a živín (najmä N a P) do horninového prostredia. V rajóne 4 prebiehala dekontaminácia pomocou produktu H-10 spoločnosti BIO-REM z USA.
Vymývanie zemín
V rajónoch 1 a 3 sa realizovala dekontaminácia zemín premývaním horninového prostredia a biodegradáciou autochtónnou mikroflórou. Pri zeminách sa aplikovala ex situ technológia ROBS1, ktorá pozostáva z optimalizácie podmienok na rozvoj autochtónnej mikroflóry v zeminách. Dekontaminačné práce prebiehali na riadenej ekoploche. Pri podzemnej vode sa využila technológia gravitačno-sorpčných odlučovačov a stripovacích veží. Vybudovali sa odvodňovacie drény V-1 a V-2 s celkovou dĺžkou 1 370 m a závlahové vetvy V-11 a V-12 s celkovou dĺžkou 1 256 m a prevádzka čističky kontaminovaných vôd.
Monitoring sanačných prác pozostával zo sledovania:
• koncentrácie NELIČ a NELUV v zeminách,
• koncentrácie NELIČ, NELUV, BTEX, alifatických ClU, aromatických ClU a základných fyzikálno-chemických stanovení (teplota, pH, rozpustený O2, vodivosť) v podzemných vodách,
• hladiny podzemných vôd,
• výdatnosti čerpacích zariadení,
• účinnosti sanačných prác a vyhodnocovania hmotnostných bilancií,
• koncentrácie nutrientov N a P,
• abundancie degradujúcich mikroorganizmov v aplikovanom inokule.
Trvanie sanácie, účinnosť a finančné náklady
Sanácia trvala v období november 1992 až máj 2002.
Účinnosť sanačných prác sa sledovala na základe vyhodnotenia kontrolných vzoriek, ktoré sa odobrali v mesiacoch 8/1996 , 1/’97, 7/’97, 12/’97, 12/’98, 8/’99, 6/2000, 11/’00, 12/’01 a 10/’04 z hĺbky 0 – 1 m, 1 – 2 m, 2 – 3 m a 3 – 4 m.
Objem zostatkových kontaminovaných zemín v rajónoch 1, 3 a 4 na lokalite Vlkanová je celkovo 27 410 m3 s priemernou koncentráciou NEL 6 270 mg . kg–1 sušiny. Toto množstvo predstavuje prítomnosť asi 309,354 t ropných látok.
Vzhľadom na nedostatok finančných prostriedkov hlavného investora sa v roku 1997 realizovali len tzv. udržiavacie práce. Znižovanie koncentrácie NEL v kontaminovanom horninovom prostredí závisí od intenzity sanačných prác. Technológie, ktoré sa použili pri dekontaminácii horninového prostredia metódou in situ, sú kontinuálne a akékoľvek prerušenie má negatívny dosah na ich výsledok. Potvrdilo sa to na výsledkoch z roku 1999, keď sa realizovali len nutné sanačné práce, ktoré sa v jeseni 1999 prerušili a po roku 2000 úplne zastavili.
© Atlas sanačných metód environmentálnych záťaží
Autori: Jana Frankovská, Jozef Kordík, Igor Slaninka, Ľubomír Jurkovič, Vladimír Greif,
Peter Šottník, Ivan Dananaj, Slavomír Mikita, Katarína Dercová a Vlasta Jánová
Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava 2010, 360 s,
ISBN 978-80-89343-39-3